Každoročne si pripomíname pohnuté roky našej histórie, prichádzame si uctiť pamiatku tých, ktorí v boji proti okupantom za slobodu národa položili to najcennejšie – svoj život. Nikto z nich nebojoval pre slávu, preto aby vošiel do dejín, na stránky učebníc a mal postavený pamätník. Bojovali za svoju slobodu, za slobodný, šťastný život svojich detí, za svoju rodnú reč, za svoje presvedčenie. Kapitán Miloš Uher by iste radšej videl rásť svoju malú dcéru Zorku; jeho druhovia by radšej boli zostarli po boku svojich žien, tešiac sa zo svojich detí, vnúčat. Nebolo im to osudom dopriate. Ale nám áno. My žijeme slobodný život aj vďaka nim vo svojej vlasti. Rozprávame ľubozvučnou slovenčinou, slobodne pracujeme, vyjadrujeme svoj názor, svoje presvedčenie. Sme to my, kto sme nositeľmi odkazu našich predkov a závisí od nás, ako s týmto odkazom naložíme. Sme naň však dostatočne hrdí? Vieme si predstaviť seba na ich mieste? - obetovať svoje sny, opustiť svoju rodinu, vystaviť sa strate života v záujme zabezpečenia slobodnej budúcnosti pre nasledujúce generácie? Na to, nech si skúsi odpovedať každý sám. To, že každoročne stojíme pred pamätníkom na vrchu Roh a spomíname, je to najmenej, čo môžeme urobiť.